Recyklujeme ako sa to dnes moderne pomenováva. Moje staré mamy a prastará mama to robili automaticky. Nepotrebovali pomenovanie na to, že starším mierne zničeným veciam našli iné využitie. Mali to v krvi. Prežili zlé časy vojen aj hladu, päťdesiate roky kedy nevedeli ako kto skončí. Pomáhali si ako vedeli.
Robili sme poriadok u pána školníka. Ťahala sa elektrina, maľovalo sa, nuž muselo všetko von. Pretriedili sme a vybrali kúsky, čo ešte použijeme. Nechala som aj pár prederavených vedier. Budeme sadiť, som si povedala, ale nakoniec sme sa k tejto činnosti dostali až tento víkend.
Vedrá som zobrala a spolu na kreatívnom stretnutí rodín s autistickými deťmi v centre rodiny, sme ich maľovali a sadili jahody.
Deti (už vlastne dospelí, ale ako deti) maľovali farbami na kov, ktoré dosť zapáchali. Nuž si dali rúška a maľovali tak. Tú lásku s akou rodičia deťom vysvetľovali, že musia mať pri maľovaní rúška a nič im nehrozí, by som niekedy chcela vidieť v očiach aj rodičov niektorých mojich žiakov. Deti trpezlivo čakali kým jedna farba vyschne, aby mohli kresliť druhou. Zbierali sme kamienky na chodníku, aby sme mohli dať do vedier drenáž. Kamienky sme varili vo vode, aby sme ich sterilizovali. Bolo to výborné popoludnie.
Nakoniec sme všetko polievali odstátou vodou a? A? Nuž a skončili sme polievačkou, keďže bol horúci deň. Striekali sme na seba vodu fľašami a potom sa sušili na slniečku s namiešanými drinkami z bylinek, ktoré sme sadili minulý rok, a ľadu.
Odporúčam všetkým.